História chovu arabských koní

Priateľom a obdivovateľom koní znie jeho meno ako zaklínadlo. Vznik arabského plnokrvného koňa je opradený mnohými legendami. Podľa jednej z nich: "Boh si zobral za hrsť južného vetra, dýchol naň a stvoril koňa, Povedal: Tvoje meno nech je arabské, dobrota nech sa viaže o tvoju ofinu, korisť o tvoj chrbát. Teba som uprednostil pred všetkými nosnými zvieratami, tvojho majiteľa som spravl tvojím priateľom; tebe som daroval silu lietať bez krídel." Rozprávkové legendy mýtizujú aj Mohameda, zakladateľa chovu arabského plnokrvného koňa. Prorok údajne nechal stádo kobýl dlhý čas bez vody. Potom otvoril ohradu spoločného pastviska a nechal zatrúbiť do boja. Zvieratá sa divokým cvalom hnali k napájadlu. Päť kobýl však zostalo stáť a k Mohamedovi prišli bez toho, aby sa napili vody. Hadbah, Saglawi, Kuhejlan, Hamdani a Abajah sa stali plemennými kobylami chovu arabských koní Mohamedovi jazdci na ťavách utrpeli tvrdú porážku od nepriateľov jazdiacich na koňoch, preto svojim prívržencom nariadil založiť chov koní čistej krvi ako náboženskú povinnosť a sľúbil im nebeskú odplatu: "Koľko zŕn jačmeňa dáš svojmu koňovi, toľko hriechov ti bude odpustených." Viac ako 1000 rokov podliehalo plemeno tvrdej selekcii, dlhšie ako ktorékoľvek iné. Bedúíni vyšľachtili koňa, ktorého krása a harmónia sú jedinečné a bezkonkurenčné. Nomádsky život v púšti pri extrémnych teplotných výkyvoch, nedostatku vody a potravy bol pre človeka a zviera tvrdý; stali sa na sebe závislými, vytvorili nerozlučný zväzok zabezpejúci prežitie. Žrebce arabských polokrvných koní sa väčšinou predávali, zato kobyly patrili k rodine a mohli ísť ako jediné zvieratá do ľudského príbytku - stanu, čo symbolizovalo ich výsostné postavenie i pevné puto medzi majiteľom a koňom. Staré príslovie hovorí: "Moje deti môžu byť hladné a smädné, ale môj kôň nikdy." Arabský plnokrvný kôň, nazývaný aj asilský arabský kôň arabský ox, sa stal najdôležitejším plemenom v dejinách chovu.